Za najlepšími svetovými veľmocami zaostávame nielen v úrovni technických zručností alebo v schopnosti všetko robiť v najvyššej rýchlosti, ale aj v miere zarytosti, chcenia niečo dokázať a tiež nižším sebavedomím. Kto nemá chuť vyhrávať, navyše tomu podriadiť úplne všetko, sa nemôže vo svete veľkého hokeja presadiť.
Sebavedomie ovplyvňuje charakter hráča a opačne. Toto sú neodškriepiteľne spojené nádoby. Rovnako ako fakt, že miera dôvery vo vlastné schopnosti sa postupne zvyšuje s pribúdajúcimi hernými zručnosťami. Ale primárny základ problému je taký, že hráč musí mať túžbu byť najlepší, túžiť vyhrávať a ísť do každého zápasu naplno. Jedine tak sa môže presadiť.
„ Toxická kritika „ ničomu neprospeje
So sebavedomím úzko súvisí všeobecne aj psychika hráča. A tu sa dostávame k pomerne chúlostivej téme miery kritiky. Na ňu totiž každý hráč môže reagovať úplne inak. V minulých dňoch sme sa stretávali s typom kritiky, ktorú nazývam ako "toxická". To znamená, že je buď nad rámec znesiteľného (ako sme sa z médií mohli v poslednom čase často dočítať) alebo zase príliš chabá, nad ktorou daný hráč môže napríklad len mávnuť rukou a ďalej si na ľade robiť, čo sám uzná za vhodné. A to je tiež zle.
Ako tréner razím filozofiu, že je potreba kritizovanému hráčovi situáciu ukázať, rozobrať ju s ním a optimálne mu ju znázorniť priamo na ľade. Všeobecne by sa tréneri a rodičia mali vždy snažiť nájsť správnu hranicu toho, kedy by mal byť každý hráč pochválený a kedy naopak nie. V čase, keď som bol ešte aktívnym hráčom, tak som sa vždy tešil na to, až ma tréner pochváli v kabíne, na tréningu alebo pred nastúpeným tímom. U nás sa ale podobných vecí deje v poslednej dobe hrozne málo. Koľko krát dá hráč gól, sadne si na lavičku a také to pre nás skôr typické potľapkanie po prilbe alebo po zadku už prakticky neexistuje. A pritom sú to nenápadné veci, ktoré sebavedomie každého hráča môžu jedine posilniť.
Už v predchádzajúcom odseku som načrtol jednu dôležitú vec. Tréneri musia v mládežníckych výberoch spolupracovať s rodičmi. To je úplne zásadná vec a cez to nejde vlak. Neexistuje situácia, kedy si nejaký tréner povie, že ich bude ignorovať. My tréneri vychovávame deti po športovej stránke. Ale rodičia hrajú nezastupiteľnú úlohu v ich bežnom živote. Budujú ich charakter, podieľajú sa na tvorbe ich zdravého sebavedomia, odolnosti a vytrvalosti. A ak chcem niektorému mladému hráčovi niečo zásadné vytknúť, čo až tak s hokejom nie je úzko späté, malo by sa to odohrávať zase spoločne s rodičmi tak, aby časom nedošlo ku skresleniu informácií a postupnej strate dôvery u rodičov samotných alebo hráčskych agentov.
Či je dôležitejšie mať zdravé sebavedomie alebo výborný charakter, sa nedá presne povedať. Sú to dve veci neodmysliteľne tvoriace jeden celok. Na tréneroch potom je, aby tieto dve zložky dokázali správne vybalansovať. Kľúčovým vekom každého hráča je rozmedzie od 15 do 19 rokov. Presne v tomto veku sa totiž každý jedinec prejavuje najviac. Charakter budujeme tým, že zverencov staviame do určitých rolí na ľade alebo aj mimo ľadu. A na tom sa opäť podieľajú ako tréneri, tak rodičia. Český hokej teraz potrebuje mať hráčov v tomto veku dokonale psychicky a mentálne pripravených. Vďaka tomu sa potom môžu ľahšie premiestňovať do väčších miest, napríklad aj do spádových extraligových klubov, kde je lepšie zázemie, lepšie tréningové možnosti, dobrá škola a kde môžu všeobecne ideálne dospievať.
Škola je dôležitá
Áno, už som to opäť načrtol vyššie. Škola. Ďalšia oblasť, kde by sme mohli urobiť veci smerom k lepšiemu. V našej akadémii máme svoj systém nastavený tak, že ak je nejaký mladý hokejista, ktorý má práve problémy so svojím prospechom alebo povinnou školskou dochádzkou, nemôžeme ho ako tréneri nasadiť do zápasu. Je skrátka potrebné byť dobrý nielen v hokeji, ale aj v prospechu. K obom cieľom vedie opäť tvrdá drina. Na druhej strane je ale potrebné si uvedomiť niekoľko dôležitých vecí. Napríklad hráč juniorského tímu má tréningy vždy spojené s fyzickou posilňovňou, vo svojom tíme v klube od pondelka do štvrtka. K tomu má ešte dopoludnia od pondelka do stredy hodinové tréningy zručností, kde sa snaží zlepšovať sa vo svojich individuálnych činnostiach, v korčuľovaní nevynímajúc. V piatok a v sobotu sa obvykle hrajú zápasy a nedeľa je pre neho voľná. Ale kde má vziať viac času na to, aby viac chodil do školy, dokázal sa na ňu svedomito pripraviť a ešte tomu odvádzal maximum na všetkých tréningových jednotkách? Mať individuálny školský plán nie je to isté ako prezenčne navštevovať školu a stretávať sa tu s kamarátmi, socializovať sa. Musíme sa zamyslieť nad tým, ako tento systém zdokonaliť.
Veľa sa hovorí o tom, že hokejisti z iných krajín sveta sú ďaleko sebavedomejší. A k tomu môžem pridať aj svoj vlastný postreh. V roku 2016 som ako hlavný tréner českého mládežníckeho tímu, ČR U18, absolvoval Memoriál Ivana Hlinku v Břeclavi. V poslednom zápase základnej skupiny sme vyzvali Američanov. Postup do vyraďovacej fázy turnaja sme mali v tej dobe už istý a išli sme na dvadsaťminútové predzápasové rozkorčuľovanie. Kým sa naši hráči na ľade naťahovali, bolo vidieť, že druhá strana ľadu je až na pár pohádzaných pukov úplne prázdna. Ubehlo päť minút z dvadsaťminútového rozkorčuľovania a súper stále nikde. Z ničoho nič sa ale otvorili dvierka striedačky tímu USA a na ľad v korčuliach doslova "bežalo" dvadsať Američanov za sprievodu hurónského revu. Išli na ľad s obrovskou vervou a túžbou uspieť za každú cenu. Snažil som sa to porovnať s naším tímom. Videl som pohľady a reč tela svojich chalanov a cítil, ako si v duchu hovoria: veď oni sú tak veľkí, silní, rýchli, proti nim vôbec nemáme šancu! Pritom stačil jeden taký moment, aby v nás ten pocit vyvolali. To ma vtedy hrozne nadchlo.
O fungovaní našej akadémie som hovoril v relácii Bez Frází
A tým sa plynulo dostávame k otázke zarytosti a túžby víťaziť. Českí hráči si podľa mňa dostatočne neveria. Prídu niekam na medzinárodný turnaj, dva alebo tri dni sledujú, ako ostatní trénujú, vidia ich úroveň individuálnych zručností a korčuľovania, hovoria si, že chcú byť ako ten alebo ten. V tej chvíli už daný hráč cíti, že na to, aby súpera porazil, zrejme nebude stačiť to čo má on sám. Dostávame sa tým pádom k hlavnému kameňu úrazu. Kde je ten problém? Prečo k nemu dochádza? Už som veľakrát povedal, že je v nastavení našich súťaží a nedostatočnou konkurenciou v nich. Samozrejme, vždy sa taktiež musí začať u seba samých, či ja tomu dávam ako hráč všetko ...
Ale nesmieme túto príležitosť premárniť! Ono sa povie, tak zúžime súťaže a bude hej. Ale to nestačí. Ako tréneri musíme aj po reorganizácii pracovať s hráčmi po individuálnej a po stránke zručnosti. Zúžené súťaže nám v tomto smere môžu pomôcť, ale bez tvrdej práce sa nikam nedostaneme. Bez kompletne zlepšeného prístupu k hráčom ich nebudeme posúvať a nebudeme z nich robiť odolných lídrov. Je potrebné pracovať viac, to sa musí, poctivo.
Tréner musí byť aj psychológ
V móde sú športoví psychológovia. Ešte než sa k nim dostanem, chcel by som povedať, že každý tréner musí byť tiež aj psychológ. Ide o dlhodobú mravenčiu prácu, kedy postupnými krôčikmi budujete charaktery každého hráča, skrátka ich v prenesenom význame modelujete do určitých rolí v tíme. Na druhej strane tu ale pochopiteľne je aj externá pomoc. Náš klub v Třinci ponúka pre mládež športového psychológa. Toho môžu využívať ako deti, tak i rodičia. Dôležitá je ale samozrejme tiež konzultácia na osi tréner - psychológ, bez ktorej sa nezaobídete. Je však potrebné zdôrazniť, že požiadať o pomoc nie je v žiadnom prípade hanba.
V minulosti som viedol třineckú juniorku. Pochopiteľne musel som aj tu riešiť problémy spojené so správaním hráčov a ich rodičov. Nie na dennodennej báze, ale niekedy vyvstala nejaká situácia, ktorá potrebovala riešenie. Pamätám si na jednu úsmevnú historku (hoci vtedy mi to tak úsmevné neprišlo), kedy nás bolo v tíme málo a chystali sme sa zhruba v počte 13 až 14 hráčov na zápas. A to sa pritom jednalo o výberový extraligový tím HC Oceláři Třinec, ktorý neskôr celú súťaž na konci roka vyhral. Tím aj ja som potreboval vtedy každého hráča, ale jeden z nich za mnou pred odchodom na zápas prišiel a povedal, že nemôže prísť na zápas kvôli tomu, že sa mu sťahuje babička a rodičia po ňom chcú, aby im pomohol so sťahovaním. Nakoniec som hovoril aj s jeho rodičmi a nakoniec som ustúpil. Nechcel som ísť na "silu", situáciu ešte viac vyhrotiť než bola, robiť zbytočne zle. Ten hráč nakoniec do zápasu nenastúpil, ale dodnes sa nemôžem zbaviť dojmu, že keby tam bola vôľa s tým niečo urobiť, dalo by sa určite nájsť riešenie, ktoré by uspokojilo ako hráča, tím i rodičia.
Som parťák, partner, líder
Považujem sa určite za empatického trénera. Rozhodne nie som herec, ako som nedávno počul v televíznej debate, že všetci tréneri sú de facto herci. Naopak som parťák, partner a líder svojich hráčov. Mojou úlohou je ukázať im správnu cestu životom, hokejom. Ak chcete byť profesionáli, musíte robiť to a to, dať tomu maximum a úspech sa dostaví. Ak sa vám to darí, prichádza rešpekt, prirodzená autorita a dôvera. To je hlavné, čo je potrebné si uvedomiť. Ku každému hráčovi sa musíte snažiť nájsť individuálny prístup a podľa toho s ním tiež pracovať.
Veľkým fenoménom modernej doby sú médiá a predovšetkým sociálne siete. Tu sú ľudia veľmi aktívni, majú potrebu vyjadriť sa k celej rade vecí často schovaní za nejakou fotkou alebo profilom, ktorý ani nezodpovedá ich identite. Ja sa ich snažím nečítať a apelujem na svojich hráčov, aby sa komentárom na nich tiež vyhli. Primárna väčšina z nich je tu vedená v negatívnom duchu a aj keď sa vyhrá, dočítali by ste sa, čo ste ešte všetko mohli urobiť lepšie a že nestačí vlastne vyhrať ... len dva jedna, ale musíte vyhrať predsa minimálne šesť jedna. Avšak sa tomu nevyhnete, hráči to iste postrehnú alebo im to niekto povie. Môžete ich upozorňovať na to, aby to nečítali, nezaoberali sa tým, ale rovnako to niekedy zo zvedavosti urobia a celkom iste im to v nastavení a ich výkone nepomôže.
Tlak je podľa môjho názoru viac vyvíjaný na dospelých ako na juniorských hráčov. Je tu tlak na výkon, výsledky, osobné ohodnotenie, a tak ďalej. U juniorov je to predovšetkým na veľkých akciách typu svetového šampionátu U18 alebo U20. Počas podobných akcií potrebujete mať hráčov po celú dobu v top forme a maximálne pripravených. Akákoľvek zlá zmienka o ich výkone na nich môže mať negatívny vplyv na jeho výkon alebo výkony tímu. Hráč nemusí potom dobre spať, veľa o tom premýšľa a jeho hru to ešte viac zráža dolu.
Mojou úlohou v tejto situácii je povedať svojim hráčom: veď je to predsa len hokej. Poďte sa cez to preniesť, doma na vás čakajú rodiny, vaše deti, ktorí čakajú, až sa za nimi vrátite s úsmevom a to je predsa zmysel života! Na druhú stranu je pre tú spokojnosť tiež potreba niečo urobiť. Zabrať, poctivo pracovať a fungovať tak, aby ste sa po fyzickej aj psychickej stránke cítili spokojní, nech je kritika alebo tlak aký je.
Ako som už mnohokrát spomenul, som presvedčený, že mám vo svojom tíme charakterovo výborných hráčov. Odvádzajú to, čo sme od nich očakávali v čase, keď k nám prichádzali. Ak sa nám to bude dariť aplikovať v českom hokeji aj v ďalších tímoch a najmä tých mládežníckych, mohli by sme sa opäť posúvať smerom nahor k TOP 5 svetovým hokejovým veľmociam.
Zdroj: www.vaclavvarada.cz
